Uvedomila som si to, keď som sa pristihla, že hovorím príliš veľa. A tak som prestala hovoriť, a zahĺbila som sa viac do seba. Rozšírila som obsah svojich tajomstiev a dospela som k tomu, že aj tajomstvá sú žiadané. Ľudia by sa asi nemali poznať stopercentne. Mali by mať priestor vymedzený na prácu, na rodinu, na priateľov, na seba, na šport. Každé akoby samostatne, nezávisle od seba. Hoci sa to javí ako nelogické, lebo v tomto svete všetko so všetkým súvisí, predsa len to v sebe čosi má. Inak sa môže stať, a aj sa stáva, že sa človek príliš odhalí, a vystaví riziku, že je ľahko poznateľný a potom akosi nezaujímavý. Obohratý. Prečítaný.
Ľudia sú akosi príliš ľahkovážny a veľmi rýchlo hodnotia iných bez toho, aby si prešli v topánkach toho druhého aspoň míľu. Akoby sme si neradi pomáhali navzájom. Akoby sme radšej kritizovali tých, ktorí majú vo svojich rukách rozhodnutie a zodpovednosť. Lebo my ju nemáme a vedeli by sme to lepšie. Hoci, keď sa tak nakoniec stane, robíme tie isté alebo podobné omyly ako tí pred nami. Máme vážny deficit pochopenia jeden pre druhého.
Vlastne, asi to nie je nič nové. Veď ľudia sa k sebe už dávno správajú pod rúškom tajomstva, aby nič nemohlo byť použité proti tomu druhému.
Aj v priateľstve to tak je. Sú určité hranice, ktoré nemajú byť prekročené. Keď sa tak stane, je neskoro skrývať sa. Neskoro na hľadanie tajomstiev. Už ich niet. A tak sa priateľstvo vytráca a prechádza do štádia známosti či kolegiality.
Tajomstvá dávajú životu ďalší rozmer. Stratíme ich, stratíme seba. Stratí človek človeka.