Nepokoj dní dávnych i tých súčasných ženie ľudstvo vždy ďalej a ďalej, k lepšiemu i k horšiemu, mnohokrát nenapraviteľne sa opakujúc. Dejinné zvraty v procese vývojových vzťahov nám berú dych, dávajú nadej, i hrozia so zdvihnutým prstom. Nepokoj v duši tvorí ďalšieho Hamleta, otvára novú Sixtínsku kaplnku, a ukazuje kurz Cookovým priaznivcom... Preto, nepokoj v duši nám nesmie dovoliť byť nevšímavým. Vedie nás k tvorivosti človeku vlastnej. Citlivosti. Vnímavosti. Zvedavosti. I k žiarlivosti. Chamtivosti. Mamone. Skrýva v sebe celú škálu pocitov, záleží na nás, či vytvoríme ďalšiu kyticu slnečníc, alebo vyasfaltujeme lesnú lúku.
Príliš mnoho nezodpovedaných otáznikov nekľudu na duši veru nepomôžu. Čo všetko ešte človek musí vidieť na vlastné oči, aby uveril? Hoci Biblia hovorí, „blahoslavení sú tí, ktorí nevideli a uverili". Naozaj počkáme na ten posledný strom v sade?
Ak súdiť ma niekto chce, nech súdi len, kto si však bez viny?